Červen 2014

Originalita neroste na stromech

24. června 2014 v 10:56 | maya |  Téma týdne
Člověk se s ní narodí a dokáže ji vycítit ze srdíčka, ale rozhodně se nedá naučit!! Tohle většina lidí musí pochopit nebo aspoň respektovat. A když se něco originální zrodí, člověk má tendenci napodobovat.

Něco takového se objevuje v i literatuře (netvrdím, že jich nemůže být daleko více!). Daniel Defoe napsal Robinsona Crusoa a tím odstartoval sérii robinsonád, kde ostatní psali o trosečnících a jejich přižití v nehostinných podmínkách přírody. Lidé, které inspiroval: Johann David Wysse - Švýcarský Robinson, Julese Verna- Dva roky prázdnin, Tajuplný ostrov, Henry de Vere Stacpoole -trilogie Madrá laguna, …
V pohádkách mají Němci ve zvyku, napodobovat ty naše České. Nevšimli jste si? Chytrá horáky připomíná naší Koloběžku první,nebo Ďáblovi zlaté vlasy nepřipomínají vám Plaváčka? Aschenputtel/Popelka/ je nápodoba Tří oříšků pro popelku (která vznikla z československé Popelky)... určitě se najde víc příkladů, ale bohužel si už nevzomínám. Ale i tak, proč přetáčí české pohádky? Co ta zmíněná originalita?
Originalita je občas těžká věc. Člověk se hold musí občas získat múzu od jiných lidí, ale zas netvrdím, aby články, filmy, oblečení, obrazy… byli naprosto identické.


Ale přes všechno tohle si myslím, že každý člověk je jiný, takže vlastně originální. Třeba takoví dvojčata, mohou být vzhledově stejná, ale s různým myšlením. A to je ta krása lidská, že nejsme stejný, ale rozdílní. Nikdy nevíme, co od sebe navzájem můžeme čekat. Můžeme jen tuši, přesto si nejme jisti, jestli to uděláme nebo ne. (wow, už zase odbočuju, I´m so sorry )
Takže článev vlastně o ničem, ale aspoň jsem zabila hodinu informatiky :D. Zkuste si mít 3 hodiny po sobě!

And it´s fucked up

16. června 2014 v 18:18 | maya |  diary*Maya

Dneska nám bylo sděleno, že společná maturita se bude skládat ze tří částí. Což znamená český jazyk; cizí jazyk; pak matematika či informatika nebo základy společenských věd.

Upřímně, dost mně to vzalo, jelikož už jsem měla všechno naplánovaný z čeho budu maturovat. Jo, možná jsem divná, chodím teprve do druháku, respektive ho dokončuju a už mám představy z čeho chci maturovat. Ale co je na tom? Chci mít pořádek…

Z čeho jsem původně chtěla skládat zkoušky: společná část- čeština, matika; profilová část- čeština (a ještě u toho mají poznámky, proč si nevybereme jiný předmět), angličtina, základy společenských věd.

Jenže teď si musím vybrat další předmět, jako by nestačilo, že při angličtině always I crying as I stupid. Momentálně mám pochody/pohnutky, že bych si vzala ještě seminář z dějepisu či francouzštiny (no co, sousedka studuje vysokou školu zaměřenou na francouzštinu, takže by mě měl kdo učit.)

That´s right. Už jsem si tu dost postěžovala. Srdíčko je lehčí. Teda chudáci třeťáci, budoucí čtvrťáci ty mají asi ještě víc keců než já :D.

Tak co potěšila jsem vás? Z čeho by jste chtěli maturovat?

*Píšem ti* (alebo taká malá bezmocnosť)

12. června 2014 v 21:11 | Taty |  Téma týdne
Rozmýšlala som, či mám vôbec niečo napísať a potom som si povedala, že niečo veselé by sa šiklo.. :) Nuž... situácia nevydala. Ale hádam sa bude páčiť :) Komentár poteší *w*

Len tak si sa stratil. Odrazu som ťa prestala vídať. Ani sa neozveš. O čo sa snažíš? Len tak sa vytratiť z môjho života? Po tom, čo som si povedala nie, no ty si sa tam aj tak dostal?
Prečo? Ćím som ťa naštvala? Alebo robím niečo zle? Viem, že nemáš rád, keď nehovorím. Ale ja sa vážne snažím.. a ty asi ani nevieš ako ťažké pre mňa hovoriť je. Chcem vysvetlenie.
Pretože mi na tebe záleží a ty sa mi strácaš. Kričím, alety nepočuješ. Môj hlas nieje moc silný.. a moje sily už slabnú. Mám chuť chytiť ťa za ruky, otočiť k sebe a poriadne s tebou zatriasť. Nech sa prebudíš. Lebo nechápem. Už v tých očiach nevydím to, čo niekedy. Lebo už o tebe ani nepočujem. Lebo mám pocit, že chceš zabudnúť. A hneď na to ťa chcem objať. Pevne, aby si cítil, že ja tu aj tak budem. Aj keď ma to zlomí až na zem. O tom to predsa je, nie?
Aj keď.. si myslím, že len tak príjsť s "Ahoj" a objatím po tom.. k návratu nestačí. Lebo nechcem byť len tvoja samozrejmosť. Dúfam, že to pochopíš. Pretože.. mi vážne chýbaš.


~Téma týždňa ---> Píšem ti

10. června 2014 v 20:03 | Darlie-m~ |  Téma týdne
V tedy, keď som doma plakala, trápila sa a hrala sa na šťastnú. Zrovna v tedy keď som odišla z reality a našla som si svoj kútik pekla. Áno presne v tedy som bola taká stratená.
Rovnako ako tomu je dnes. Nemyslela som si to. Vážne som netušila že budem niekomu chýbať ak sa skryjem. A vieš čo? Chýbala som. Neviem či pravdivo, bolo to aspoň napísané v mojich pocitoch. Dnes som si však istá že nebudem nikomu chýbať. Opustila som toľkých a toľký opustili mňa.
Možno nie som v tomto momente až tak sama. Chcem. Chcem byť sama. Prečo? Znie to hlúpo keď to poviem však že... Nakoniec to má jednoduché vysvetlenie.
Začala som sa ľudí báť. To moje odvážne sebavedomé "ja" sa už niekde mŕtve povaľuje a hnije pôsobením svetla , tepla , vlhka , živočíchov.
Ach drahý, nejako moc ma máš prečítanú. Keď sa mi tu už tak neskutočne inteligentne prejavuješ, čo tak mi povedať, prečo sa tak neskutočne bolestivo snažím vyhnúť všetkým tým ľuďom, o ktorých mi moje city vravia že ich mám rada? A z akého dôvodu som vystresovaná z nových ľudí? Aké to má vysvetlenie? Mám ho vôbec hľadať alebo je to ten dokonalý návod ako spáchať samovraždu?
Okay, je to len prostriedkom ako ma dostať psychológovi, nie? Nech si pochutí a napíše mi diagnózu typu: Schizofrénia, úzkosť, depresia alebo nájde nejakú inú úžasnú poruchu. Predsa keď som bola malá spadla som iba raz na hlavu. Doktori tvrdili že som v poriadku. A dodnes všetko bolo. Alebo sa mýlim? Nie a nie a nie... Nejaký iný dôvod mi musíš povedať.

Nechceš.
Mám ho nájsť sama.
Výborne.
Tak ja si idem pomaly blúdiť svojou tmou a dúfať že raz sa nájde blázon ktorý mi rozsvieti svetlo. Ja sa v tú chvíľu usmejem. Tak šťastne ako nikdy.
Zbohom môj priateľ. Idem čakať na svoje šťastie...

Don´t know

7. června 2014 v 1:06 | maya |  diary*Maya

Zdravím lidičky, MS v hokeji nám ani ne před 3 týdny skončilo a my jsme si z něj přivezli bramborovou medaili. Skoro všichni se shodují, že je to takové nejsmutnější místo. Těsně se před námi zavřely dveře s cennými kovy. No nic co se dá dělat. Utěšující přísloví: Sláva vítězům, čest poraženým. (Vůbec netuším,proč to tu rozpitvávám!)


Jo, a abych nezapomněla pod perexem je krátká povídka. Nic zvláštního. Pokud nechcete, nečtěte to, pokud začnete číst a nebude se líbit, přestaňte číst klidně v polovině povídky. Nikdo vám to vyčítat nebude. Jestli se najde někdo, komu se bude líbit, prosím okomentuj to. Moc mně to potěší :33


About a girl who needs a change..

5. června 2014 v 22:51 | Taty |  Chvílky
Raz večer, v deň keď bolo znovu všetko na hovno sa prechádzala po dedine. V tme, sem-tam pouličné osvetlenie. Okolo nej fúkal Februárový vetrík, vďaka ktorému boli všetci zalezený vnútri.. Len Tma a ona.
Bolo jej mizerne. Už ju to nebavilo. Stále rovnaké sprosté chyby. Uvedomovala si ich, ale nevedela ich napraviť. Boli to zlozvyky naučené realitou.
Nechcela o ničom rozmýšľať. O ničom s toho, čo každý deň prežívala. Pravdaže, boli aj horšie veci. Krutejšie príbehy. Ale jej stačilo aj toto a mala dosť. Pripadá vám ako slaboch? Možno. Ale nie každý sa dokáže vždy postaviť a naplno bojovať.
Zatavila sa pri stĺpe padnutom na zemi a usadila sa. Chodila tam dosť často. Vytiahla z batôžka čokoládu a krabičku cigariet. Jednu si zapálila. Dym sa okolo nej v špirálach vznášal. Sem tam si potiahla, väčšina s cigarety skončila len tak vyhorená. Pritom si do úst vkladala tabličky čokolády. Aj toto sa už stalo jej zvykom. Upokojovalo ju to.
Napadlo ju, či by si niekto všimol, keby zmizla. Či by to niekomu zmenilo život. Či by bolo potom všetko krajšie. Ale odpoveď nemohla vedieť. No aj tak ju to zaujímalo. Keby zmizla, zmenila okolie, ludí, život.. zmenila by aj seba? Bola by iná? Taká aká chce. Dokázala by to? Nikto by ju nepoznal, mohla by začať úplne od začiatku, s čistým štítom. To ju zaujímalo.
Problém bol len to, že nevedela, či by sa dokázala vzdať všetkých ľudí. Boly tu aj hviezdy medzi tým všetkým prachom a hnusom. Tie ktoré žiarili a ukazovali jej akú takú cestu. To by jej bolo ľúto. Práve preto bola stále tu. Lebo samota ju stále tak trošku desila.
Ale ešte má toľko vecí pred sebou.. A keď bude ďalej pokračovať v tomto nudnom stereotype plnom sebaľutovania a hnusu, tak sa nikam nedostane .A ani tie hviezdy ju nakoniec nezachránia. Ak sú vážne skutočné, objavia sa znovu. To bola jej výhovorka a konečné rozhodnutie. Zmiznúť z tejto reality.
(obrázok je z jednej stránky, ale ani za nič si nemôžem spomenúť ako sa volala, preto sa ospravedlňujem autorke, že tu nieje zdroj :))..

Téma týždňa ~Taký ten pocit ~

4. června 2014 v 21:46 | Darlie-m~ |  Téma týdne

Ráno sa zobúdzam s opuchnutými očami. Pomaly si sadám a obzerám sa po pochmúrnej cudzej izbe. Do okien síce svieti krásne letné slnko, no môj mozog ho prijíma iba v šedej farbe. Oblečiem sa, upravím sa, najem sa. Pripravená zaútočiť na nový deň. Útok v mojom podaní je hra na silno sociálne založeného človeka ktorý je šťastným a vyrovnaným. Prechádzam ulicou na autobus plný ľudí. Niektorý spia, iný sa smejú, podaktorý horlivo diskutujú. Ja si sadám na svoje obvyklé miesto v nechávam sa unášať pomalou piesňou hrajúcou v mobile. Môj pohľad upieram niekam do sveta za oknom. Tak a je to tu. Školské podnebie ktoré je pre moju psychicky labilnú osôbku krvavá vojna bez šance na výhru. Pravidelný údel ironických poznámok, sa dnes nedostavil. Zvláštne, ale stále sa to môže ešte zmeniť. Čas dnes ubieha oveľa rýchlejšie ako po iné dni. Napäté negatívne prostredie vystriedala pohodová nálada , smiech a nekonečný kolotoč energie. Posledná hodina vo forme najpekelnejšieho predmetu ktorý nemá takmer nikto z nás rád. Otrávené pocity sú dnes iba spomienkou. Dnes sme všetci uvoľnený. Kto by len nebol po podplatený profesorky chutnou čokoládou. S plnými ústami rozdáva slohy. A dobrá nálada prchá ako otvorená kofola. Majú ho takmer všetci. S úsmevom sa radujú trojkám ktoré sú na tomto predmete neuveriteľne úspešné. Nakoniec podáva úhľadný papier aj mne. Úzkosť mi začína vládnuť. Je mi jasné že nebudem mať také šťastie ako všetci naokolo. Nikdy ho nemám. Otváram stránku a hľadám tú prekliatu machlaninu nazývanú známkou. Prekvapene sledujem červenú machuľu. 2? Dobre pomýlila sa... Pozerám na body. Na tvári sa mi naťahuje blažený úsmev. Dokázala som to. Konečne sa mi po tak dlhej dobe niečo podarilo.


Challange ~ Day1 ~ Osvienčim

2. června 2014 v 20:57 | Darlie-m~ |  Kútik slečny Darlie-m
{Day 01} A picture of place where you've been - Obrázok miesta, kde si bola...
Nad touto témou som poctivo nejaký čas rozmýšľala, a dumala.
Nakoniec som sa rozhodla pre jedno miesto (po dlhodobejšej úvahe som sa rozhodla že aj toto miesto môže byť ono.)
ˇˇˇ
Poľsko- Osvienčim. (koncentračný tábor)
A dôvod môjho rozhodnutia?
Mám asi chorú myseľ ktorú neskutočne toto miesto fascinovalo.
Popravde, keď sme tam prišli a prechádzali sa tade, nemala som dáke pocity extrémnej ľútosti, či vôbec nejakej ľútosti, tak ako mi vravelo zopár ľudí ktorý tam boli ešte predo mnou. Boli to pre mňa len prázdne budovy. To čo sa tam udialo , tam už viac nieje. Nikto z nás tie hrôzy nezažil, a silno pochybujem že si ich niekto dokáže predstaviť v dnešnej dobe. Je to premňa proste nonsens.

Tak späť k pointe.
Predsa len aj v týchto budovách sa nachádzali veci ktoré vzbudzovali odpudivé, fascinované, a rôzne iné pocity.
Nehorázne ma zaujali fotky všetkých tých ľudí, ich výrazy ktoré boli spútané strachom, beznádejou, bolesť... A to množstvo ľudí. Každý na fotke bol úplne iný ale pritom rovnaký tým odporným štýlom ,typu ---ostrihané vlasy a pásikové oblečenie.
Bola som fascinovaná.... vlastne stále som. Keď sme sa dostali do miestnosti s obrovskou vitrínou plnou vlasov mierne mi zvieralo srdce. Keď sa nad tým zamyslím ja ani sama netuším prečo to bolo.
No a posledná vec ktorá ma skoro nechala vytriezvieť zo sveta snov a prebudila do reality. Škriabance po stenách plynovej komory. Spomenula som si pritom ako som sa raz snažila škriabať po stene. Aké to bolo bolestivé a predstavila som si tých ľudí. A pritom na tých stenách neboli plytké ale hlboké zárezy.
~~~

Tak a to by mohlo byť aj pomerne všetko, nie? NIE...
Moja maličkosť má potrebu vám zdeliť malú (zrejme nepodstatnú) príhodu z Osvienčimu.
Prechádzali sme chodbou plynovej komory. Zaujato sme sledovali malé komôrky. Niekto ma odrazu udrel po chrbte. Nebolelo to, len som to cítila. Naštvaná som sa otočila pripravená dotyčnej osobe vynadať. Hneď ako som sa otočila uvedomila som si, že to nebude možné. Nikto tam totiž nebol.
~~~
A na záver? Nazvem to zhrnutie---
Je to miesto ktoré by človek mal vidieť iba raz. Ponechať si pocity a viac sa tam neobjaviť. Keby tam niekto chodí príliš často nemá to preňho žiadnu citovú váhu... Teda aspoň si to ja myslím.